V ostatnom čase na sociálnych sieťach koloval ďalší z údajných lasicových textov, fejtónov, whatever (viac https://dennikn.sk/blog/nezdielajte-text-lasicu-moslimoch-podvrh/). Iste si ešte mnohí ale pamätáte aj na ďalší "viral", ktorý sa objavuje na facebooku pravidelne každý rok. Mám na mysli ten sentimentálny text o krásnych starých časoch s názvom "radosť vládnuť tomuto svetu", ktorý s radosťou zdieľal aj náš neslávne známy politológ a obdivovateľ Putina Chelemendik. (viac http://www.omediach.com/internet/item/5724-s-textom-radost-vladnut-tomuto-svetu-nema-lasica-nic-spolocne).
Na obranu a porovnanie ale prinášam skutočný fejtón Milana Lasicu, kde vyjadruje svoj názor na spomienkový optimzmus. Snáď mi maestro odpustí, že na text nemám autorské práva, zdroj uvádzam na konci.
10.12.2013
Lepšie už bolo. Každá zmena je k horšiemu. Ženy odmietajú rodiť deti do tohto smutného sveta. Budúcnosť neexistuje. Ľudia prestali čítať. Namiesto kníhkupectiev sú všade supermarkety. Kultúra hynie. Dnešná hudba sa nedá počúvať. Amerika nás zahlcuje brakom. Toto by sa voľakedy nemohlo stať. Za našich čias.
Ach, naše časy. Keď bolo všetko takmer dokonalé. Keď sa piesok lial a voda sypala. Kedysi. Za siedmimi vrchmi a siedmimi riekami. Keď sme boli mladí. A dnes, dočerta, siedmy krížik na chrbte. A všetko je inak, ako bývalo. Ľudia sú k sebe akísi hrubší než kedysi. Ani ženy sa voľakedy nesprávali tak vyzývavo. Nenosili také krátke sukne. A nevytŕčali kozy. A snehu bolo neúrekom. Každé Vianoce. Vŕzgal pod nohami. A dnes? Po snehu ani chýru. Zemeguľa sa otepľuje a za to môžu tie kurvy americké, lebo nevedia prestať hrabať. Zisk, zisk. Nám nešlo o zisk. My sme to robili s čistým srdcom a preto, lebo nás to bavilo. A dnes? Všetci sa najprv opýtajú, že koľko za to. Aj Vianoce, napríklad. Za našich čias to boli sviatky pokoja a mieru. A teraz samý zhon, nákupy, besnenie. My sme sa uspokojili s hračkami vyrezávanými z dreva. Boli sme chudobní, ale šťastní.
Toto je len malá ukážka vzdychania. Dalo by sa aj pokračovať. Ale načo? Princíp by bol rovnaký. Dá sa použiť na čokoľvek a v akýchkoľvek podmienkach. Napríklad, že ľudia prestanú čítať, pretože je tu internet. (Teda, presnejšie povedané, že prestanú čítať knihy, lebo si ich budú môcť prečítať na internete. To už znie, pravdaže, trochu inak.) Že kniha zakape. Nebudeš sa s ňou môcť láskať, privoniavať k nej, listovať a maznať sa. A nebudeš ju môcť ani podložiť pod rebrík, ak ho chceš mať vyšší. Ak, pravda, naozaj zakape. Lebo to nie je zas až také isté. Len za pár posledných týždňov, všimol som si, otvorili v Bratislave tri nové kníhkupectvá. Nikde o tom ani slovo. Ale o tom, že kniha zakape, sa môžete dočítať každý deň. V knihách. A v tlači. Ozaj, ako to bolo za Gutenberga? Jedného dňa prišiel s kníhtlačou a mnísi, ktorí dovtedy opisovali knihy brkom, zhrození skríkli: "Odteraz už nebudeme môcť opisovať knihy brkom a každý exemplár predávať za drahé peniaze, odteraz si knihu bude môcť kúpiť kto chce! To je koniec kultúry!!" Áno, odvtedy si knihu mohol prečítať kto chcel. Ale najprv sa musel naučiť čítať.
Ľudia si radi zašomrú. Aj porekadlo na to máme. Pred domom jaj, v dome šejhaj. Pretože, a to nie je len naša slovenská špecialita, patrí to akosi nerozlučne k tomuto stredoeurópskemu regiónu, ľudia vzdychajú, aby im náhodou nikto nezávidel. A, čuduj sa svete, nikoho som ešte nepočul povedať, že voľakedy sa aj závidelo viac ako dnes. Aspoň dačo nám zostalo z tej utešenej minulosti.
(zdroj: fejtón sa nachádza v časopise Domino Fórum, rok 2003, 10.12 a taktiež v knihe Milan Lasica, Bodka, str. 68-69, vydavateľstvo Forza Music, 2007).
Fotka: TASR